Prečo som sa rozhodla písať blog?

Som nepokojná duša.

Ako dieťa som bola utiahnutá šedivá myška, v domácnosti s prísnym otcom sa veľmi nemohli prejaviť moje potreby hľadať, skúšať a spoznávať život, aj seba, tak som to potlačila tiež. Až na „Šupke“, úžasnej strednej umeleckej škole som začala trošku ochutnávať život. A po odchode z domu moja nepokojná, trošku spupná duša dostala krídla

Začala som sa žiť naplno, hľadajúc neustále nové aktivity, bola som „utrhnutá z reťaze“, neposedná, stále vášnivo hľadajúca nové a nové podnety, nové zážitky, skúsenosti, priateľov, aj nové pracovné aktivity – žila som naozaj turbo život na plné obrátky, obdobia plné šťastia, aj depky a hnev. Ale NIČ z toho, čo som prežila a zažila neľutujem, naopak. Som nesmierne vďačná za všetko, čo ma na tejto ceste stretlo (stále stretáva a dúfam, že naďalej bude), všetko ma to niekam posunulo, niečo prinieslo a obohatilo ma.

Aj vďaka tomu žijem spokojný a harmonický život, žijem ho stále naplno a s vášňou, ale už s pokojnou mysľou, bez chaosu a neistôt. To hľadanie a nepokoj vyplýval z mojej vlastnej neistoty, neverila som si, nevážila si samu seba, nemala sa dosť rada, neoceňovala sa, tak som sa pechorila a hľadala to neustále v rôznych situáciách, podnetoch, ale najmä v ľuďoch. Ale tak to nefunguje.

Dnes som veľmi šťastná v mojej rodine s manželom, s dcérami, ktoré mi obohacujú život, s mojimi priateľmi, veľa cestujem, aby som mohla ochutnávať svet, vybrala som si prácu, ktorá ma neskutočne baví a napĺňa a popri nej sa môžem venovať svojim záľubám a koníčkom..

Konečne poznám svoju hodnotu, už viem, že nemusím získavať uznanie od druhých, naučila som sa mať rada samu seba, vážiť si čo všetko viem a dôverovať si, že dokážem všetko, čo chcem a že môžem dosiahnuť všetko, po čom túžim.

A všetky tieto pocity túžim odovzdávať ďalej. Dlho sa vo mne zbieral pocit, že by som chcela mať vlastný blog, na ktorom by som zdieľala čo som zažila na mojich cestách, čo všetko som sa naučila pri hľadaní samej seba, čo ma posúvalo a aj posunulo. Myslela som ale, že na to som už „stará“, že písanie blogov je fakt len pre mladých, že predsa nemôžem zverejňovať svoje osobné zážitky a pocity, že nemám na to potenciál, by som to nezvládla mentálne, a určite ani technicky…

Ale nie, mýlila som sa. Nikdy nie je neskoro! Naopak, teraz je ten pravý čas. Dozrel. Čas, aj ja.

Moja nepokojná duša je oveľa pokojnejšia, som pripravená a odhodlaná, učím sa technické veci – všetko do seba krásne zapadlo.

Budem veľmi šťastná a veľmi vďačná, ak si tu nájdete niečo, čo vás zaujme a možno aj inšpiruje.